Popis
Téma: poruchy spánku, strach z tmy, strach dieťaťa z rozvodu a straty rodičov
Terapeutické ciele: konfrontácia s vlastným strachom cez identifikáciu sa s hlavnou hrdinkou, abreakcia potlačenej úzkosti, možnosť otvorene ventilovať vlastné ambivalentné emócie k rodičom
Cieľová skupina: deti prežívajúce konflikty rodičov, predrozvodovú, rozvodovú situáciu rodičov, rôzne strachy spojené so separáciou
Veková skupina: 9+
Časové hľadisko: intenzívne individuálne stretnutia trvajúce cca 4 mesiace
Počet účastníkov: 1
Frekvencia stretnutí: 1 x do týždňa
Kazuistika (mená aj okolnosti pozmenené pre zachovanie anonymity klientov): Rodičia malej Kláry ma navštívili v naozaj zúfalom rozpoložení. Boli veľmi vyčerpaní. Videla som v ich očiach volanie o pomoc. Skoro rok sa poriadne nevyspali. V tom období začala mať vtedy 12 ročná Klára veľké problémy so zaspávaním. Z bezproblémového dieťaťa sa stával postupne uzlík nervov, v škole z čistej jednotkárky nepozorné dieťa neustále podriemavajúce cez hodiny. Začala sa izolovať od rovesníkov, prestala mať záujem o krúžky. Z bezproblémového a mimoriadne živého dievčatka túžiaceho po dobrodružstvách sa stávala introvertná samotárka.
A tejto postupnej zmene v jej osobnosti predchádzali stále sa zhoršujúce ťažkosti so spánkom a dramatické večery doma s rodičmi. Zo začiatku jej ťažkosti so zaspávaním sprevádzala túžba, aby ju rodičia uložili do postele. Aby aspoň jeden rodič ostal prítomný v jej izbe, keď zaspávala. Postupne ale svoje nároky zvyšovala. Nestačilo, že bol rodič prítomný, mal jej niečo rozprávať a čakať, kým naozaj nezaspí. Ale ukázalo sa, že ani to nestačí. K tomu, aby dokázala naozaj zaspať, si začala vyžadovať prítomnosť oboch rodičov. Svoje rituály okolo ukladania do postele stále viac komplikovala a zaspávanie v prítomnosti oboch rodičov napokon trvalo niekoľko hodín. Ak jej rodičia odmietali vyhovieť, Klára usedavo plakala, vyjadrovala veľmi veľký strach, nedokázala sa utíšiť, ani zaspať. Tento dramatický stav sa napriek enormnému úsiliu rodičov nezlepšoval. Práve naopak, posledné mesiace začala mať Klára problém nie len zaspať, ale v noci sa budila s nočnými morami, behala po dome a hľadala svojich rodičov. Dlhý rituál zaspávania s rodičmi pár hodín po tom ako zaspala, sa znova opakoval. Klára potom na pár hodín ťažko zaspala, aby sa definitívne zobudila okolo piatej ráno a znova vyžadovala pozornosť rodičov, pretože cítila strach a úzkosť bez ich bdelej prítomnosti.
Niet divu, že rodičia prišli na prvé stretnutie so mnou tak unavení. Rodičia priznali, že neustále majú v hlave iba túžbu, aby toto všetko už definitívne a raz a navždy skončilo. Do všetkého tohto večerného cirkusu sa cítili byť Klárou tlačení a od začiatku to robili s pocitom, že to nie je správne, že v jej veku by mala Klára predsa spať sama. Aktuálne bolo už každé uspávanie spojené s enormným stresom, vyčerpaním a hnevom na Kláru, že to stále nie je inak. Sústavne v sebe živili nádej, že keď jej dnes vyhovejú, na ďalší deň to už zvládne lepšie. A keďže sa tak nedialo, dostávali sa ako rodičia do stále väčšieho odporu, hnevu voči Kláre. V ich očiach sa donedávna bezproblémové dieťa stávalo teroristom rodiny. A bez toho, aby tomuto správaniu dokázali akokoľvek rozumieť.
Počas nášho úvodného sedenia bez Kláry hľadáme spúšťacie faktory, ktoré sa mohli podieľať na jej aktuálnom stave. Rodičia ale nevedia na nič prísť. Až do momentu, keď sa ich spýtam na ich vzájomný partnerský vzťah. Priznávajú, že pred rokom sa často hádali, že ich vzťah bol vo veľkej kríze, ale prízvukujú, že sa hádky vždy diali až v momente, keď deti odišli spať. Opakujem im túto vetu nahlas, pretože mi príde naozaj dôležitá v súvislosti s poruchou spánku ich dieťaťa. Rodičov akoby pri tejto mojej poznámke obarilo. Doteraz ich to vôbec nenapadlo.
Že by Klára na podvedomej úrovni zvolila takúto sebadeštruktívnu taktiku, len aby rodičov odradila od vzájomných hádok? Rodičia hovoria: „Veď jej problém, jej ťažkosti nás obrali o všetky sily, už sme nemali priestor ani silu sa hádať. Už nebol celý rok priestor na našu manželskú krízu a paradoxne nás to veľmi zblížilo.“ Akoby bolo pre Kláru bezpečnejšie „obetovať“ seba, presunúť pozornosť k sebe i s rizikom veľkého hnevu rodičov voči nej. Vždy bezpečnejšie akoby sa hnevali rodičia na seba. Hnev, ktorý ich spája, nie rozdeľuje, to naozaj Klára dosiahla a to si rodičia na našom sedení uvedomili. Podvedomím riadený boj ich dieťaťa o záchranu ich manželstva ich hlboko oslovil a dojal a pocítili ku svojmu dieťaťu znova silnú náklonosť.
Na sedení som im vysvetlila, že bude veľmi dôležité, aby teraz na určitú dobu odstúpili od nároku, aby Klára vedela spať sama. Práve naopak, aby prestali viesť s ňou tichý boj a jednoducho sa spolu nasťahovali do jednej izby na veľký madrac a spoločne zaspávali aj sa zobúdzali. Hovorím im: „Veď ste predsa tak unavení, prečo teda od Kláry tak nástojčivo odchádzate? Ona potrebuje cítiť bezpečie. Bezpečie vašej rodiny, že ani o jedného z vás nepríde. A že ju milujete. Verím, že keď pri nej ostanete, tak sa nezobudí.“ Rodičia vyjadria obavu z regresu, na čo im hovorím, že už nastal v takej miere, že ho môžu jedine prijať a tým povoliť napätie, v ktorom sa aktuálne celá ich rodina nachádza. A hlavne sa konečne všetci potrebujú v kľude vyspať. Rodičia sa už uvoľnene smejú, že očakávali návod, ako ich dieťa bude spať samé a ani vo sne ich nenapadlo, že dostanú návod na spanie spolu a budú to dobrovoľne schvaľovať a rozumieť tomu. Rozlúčim sa s nimi s tým, že to na najbližšom sedení prejdem s Klárou. Nech počkajú, kým sa s ňou o tom porozprávam.
Nasledujúce stretnutie ku mne prichádza Klára. Na vedomej úrovni cíti veľkú hanbu a pocity viny, že je taká veľká a nedokáže spať sama. Hanbí sa i predomnou. Verbalizuje, že je to pre ňu naozaj nepríjemné priznať pred cudzím človekom, že potrebuje pri sebe stále rodičov. Podobne ako jej rodičia vôbec nemá zvedomený mechanizmus svojho správania. Vážne sa na ňu zahľadím a uznanlivo jej hovorím: „Klára ja si myslím, že musíš mať na to sakramenský dôvod, keď to tak potrebuješ. A preto mám pre teba a rodičov návrh, niečo ako hru na najbližšie obdobie, kým nezistíme, čo sa deje a čo s tým. A to – spoločné spanie v jednej izbe celá rodina aj so súrodencami až do rána. Nikto túto tvoju potrebu už nebude spochybňovať ani o tom rodičia nebudú diskutovať. Večer spolu ľahnete do postele a ráno spolu vstanete. Vieš čo? Dám vám spoločný rodinný recept, na ktorom budete mať ako rodina ordinovaný spoločný spánok do odvolania miesto tabletiek.“
Berem papier a píšem Kláre recept, ktorý má doma prejsť s rodičmi. Keď píšem rodinný recept, vnímam ako sa Klára uvoľňuje, ako sa začína veselo usmievať, zhlboka si vydýchne. Konečne dal jej potrebe niekto regulérnosť, opodstatnenosť. Pýtam sa jej: „Klára a čoho sa to vlastne tak veľmi bojíš večer?…. A Klára už uvoľnená, s vedomím, že stojím pri nej, mi začne rozprávať príbeh svojho strachu, o ktorom zatiaľ nikdy nikomu nepovedala, ani súrodencom. Klára je presvedčená, že keď zavre oči, tak jej rodičia sa vyparia, zmiznú navždy. Tak, že ich možno už nikdy v živote neuvidí. Táto predstava je šialene strašidelná. Je tak veľmi strašidelná, že si povedala, že spať vôbec nie je dobrý nápad. A že ak už zaspí, tak aspoň vtedy, keď má celú rodinnú situáciu pod kontrolou. Keď sú jej rodičia blízko nej. Keď si urobí rituály bezpečia. Vie, že je to šialená predstava, ale nevie sa jej zbaviť. „Myslím si, že je to naozaj hrôzostrašná predstava Klára, úplne chápem, že sa potrebuješ nejak uchrániť, aby ti dala tá predstava pokoj. Už chápem, ten tvoj sakramenský dôvod. Keď tak o tej predstave hovoríš, napadá mi jedna kniha, ktorá sa volá Vrzgoši. A v tej knihe sa píše presne toto….“ – Čo sa v tej knihe píše? – skáče mi do reči Klára s veľkým záujmom… “
…a práve tu sa začína naše dobrodružstvo s Vrzgošmi ?.
Na prvom sedení s Klárou zistím, že netrpí depresiou. Nevyspatosťou, to áno. Vyčerpane, z posledných síl drží imaginárne puto rodiny. A je to už takmer neudržateľné. Uvedomujem si, že potrebuje rýchlo pomoc. Ona, i celá jej rodina. Klára potrebuje kontrolu a zároveť odvahu pustiť všetko to, čo sa tak urputne snaží udržať pokope. Je teda najvyšší čas zavolať si na pomoc vrzgošov. Klára je veľmi odvážna a hravá, má bohatú fantáziu. Magické myslenie Kláry sa dá teda podporiť knihou, ktorá dá jej strachu podobu, nepriateľa, ktorý je imaginárny a nie je tak diabolsky nebezpečný. A môže ho uchopiť cez motív rozprávky. Takto má šancu byť zlo potrestané bez dopadu na reálny život kláry a jej najbližších. Pozvem ju teda k čítaniu príbehu. Sľubujem jej, že ho prinesiem na ďalšie sedenie, Klára sa nevie dočkať.
Na druhé sedenie priam dobehne, veselo mi referuje, že rodina dodržala môj recept a ona celý týždeň spala s rodičmi a priam zázračne sa tak všetci konečne dobre vyspali. Zisťujem, že sa takmer prestala budiť a aj zaspávanie je omnoho pokojnejšie. Ale Klára už nechce rozprávať, nemôže sa dočkať príbehu. Dej príbehu sa odohráva v mestečku Smradington. Je ráno, hlavná hrdinka Lucy sa zobúdza na dotieravý zvuk budíka v maminej izbe. Ten budík nemal kto vypnúť, lebo Lucina mama tam nebola, kým Lucy v noci spala, tak mama zmizla… Kniha ide okamžite do jadra Klárinho strachu. S humorom, ale bez prikrášlenia. Viem, že riskujem… pozriem sa na Kláru a tá na mňa s údivom vyhŕkne: „To naozaj taká kniha existuje? Presne toho sa bojím, čítaj, čo urobila Lucy? Našla mamu? Veď predsa jej mama sa nemôže len tak vypariť, či?!“
A tak pokračujem v čítaní a Klára sa stále hlbšie ponára do príbehu detí mestečka Smradington, ktoré sa jedného rána prebudili a zistili, že im všetkým zmizli rodičia nevedno kde. Deti mali rôzne reakcie na túto situáciu. Niektoré spanikárili, niektoré plakali a boli aj také, čo sa začali radovať. No veď nie je to perfektné, robiť si úplne čo chcú? Kláre hovorím, že mnoho detí, s ktorými pracujem majú denné sny, želania, ktoré by chceli zažiť a tak si ich predstavujú. Jedným z takých želaní často býva i to, že deti si predstavujú svet bez dospelých, tak ako je tomu v mestečku Smradington. Klára hovorí, že aj ona si to už predstavovala, ale bolo to skôr, ako sa začala báť. V ten deň sa rozprávame o tom, aká bola Klára, kým sa začala báť. V čom bol jej svet iný? A čo by robila tá „stará“ Klára bez strachu, keby sa zobudila do sveta bez dospelých? Koho by chcela mať pri sebe? A aké dobrodružstvá by s kamarátmi podnikli? Zisťujem, že Klára miluje zmrzlinu, kopy zmrzliny, že by ich chcela všetky pomiešať dokopy a vytvárať nové chuťe a nové farby. Spolu si kreslíme jej zmrzlinovú predstavu magickými fixami na zem na veľký baliaci papier. Na záver ma Klára poprosí o požičanie knihy Vrzgoši a sľúbi mi, že si v nej označí a zapíše o čom sa budeme nabudúce rozprávať.
Aj mnohé naše nasledujúce stretnutia sa nesú v duchu tejto knihy. Jej motívy nám pomáhajú pomenúvať to, čo Kláru najviac desí. Nie priamo, ale cez príbehy hlavnej hrdinky Lucy. Zisťujem, že Klára je vášnivá čitateľka a prečítanie tejto hrubočiznej knihy jej trvalo necelé dva týždne. Možno i preto, že potrebovala zistiť ako poraziť vrzgošov a nájsť rodičov. V tejto chvíli vám prezradím stručný obsah diela, aby ste dokázali rozumeť našej ďalšej spoločnej práci s Klárou. Počas našich mnohých sedení sme sa samozrejme nevenovali iba tejto knihe. Veľa sme hovorili o jej bežných životných situáciách, o spolužiakoch, ktorí jej nerozumejú, o príbehoch, ktoré si vymýšľa a o svete skautov, kde chodí najradšej. Cez relaxáciu si Klára vytvorila svoj tím vnútorných pomocníkov, krabičku bezpečia a mnoho iného. Základom našich stretnutí bolo zdrojovanie a aktivizovanie jej vlastných vnútorných síl a moci. Až sa jedného dňa bola schopná postaviť svojim strachom a sama sa rozhodla „vykázať“ rodičov z detskej izby ?.
Stručný obsah diela: Celá kniha je napísaná zábavným štýlom. Táto humornosť a hravosť textu odzbrojuje a berie vietor z plachiet strašidelnej myšlienke únosu rodičov. Sú v nej nádherné ilustrácie, ktoré dotvárajú atmosféru celého diela. Autor často vstupuje do deja priamou rečou a vedie dialóg s hlavnou hrdinkou Lucy, ako i s čitateľom. Ten má pocit, akoby bol začlenený do príbehu, a tak sa stával prirodzenou súčasťou deja.
Táto kniha vychádza zo strachu každého dieťaťa – že pod jeho posteľou žijú malé bytosti, ktoré po nociach vydávajú všakovaké zvuky a odnášajú veci, ktoré sa zdajú dávno stratené. V tomto príbehu ich deti môžu spoznať pod menom Vrzgoši – sú to malé potvorky živiace sa odpadkami, ktoré po sebe neupracú malé deti. A keďže Vrzgoši vedia, aký neporiadok by nastal, ak by ho neupratali rodičia, rozhodnú sa ich všetkých uniesť.
Veľmi odvážne dievča Lucy má však iné plány, chce celú vec napraviť a všetkých rodičov zachrániť. Hlavne svojho otca smetiara, ktorý zmizol skôr ako všetci ostatní a svoju mamu. Keď príde na to, že každú noc pod posteľou detí striehne pár lesklých svietiacich očí, dopne jej, že to musí nejak súvisieť s únosom rodičov. A ona musí za každú cenu túto záhadu odhaliť. Lucy je bystrá a nikdy sa nevzdáva. A hlavne jej zvedavosť a odhodlanie je silnejšie ako jej vlastný strach. Po tom ako štyria Vrzgoši navštívia jej izbu, ona ich tajne sleduje a podarí sa jej dostať do ich krajiny, ktorá sa volá Ulod. Vchod do Ulodu je pod posteľou. Práve tam sa pred Vrzgošmi chce Lucy skryť. Ale podlaha pod ňou naraz nie je normálna, je mäkká a švachtavá ako žuvačka alebo teplé cesto. Lucy to vtiahne ako do pohyblivého piesku. Tak sa dostane do Ulodu, kde je všetko naopak.
Ulod je nechutné a smradľavé miesto, tak ako Vrzgoši. Toto obrátené miesto je malými otvormi spojené so svetom nad ním. Cez otvory sa dá dostať do domov ľudí. A tak Lucy keď počuje Vrzgošov ako ju dobiehajú, skočí do jedného otvoru a vráti sa späť do sveta ľudí. Do izby kamaráta Normana, zvláštneho, ale múdreho skauta, s ktorým zosnovajú plán. Potrebujú chytiť nejakého Vrzgoša, ktorý by ich priviedol do Ulodu k ich rodičom. Preto vyrobia pascu na Vrzgošov. Boli jediní v Smradingtone, ktorí vedeli o ich existencii. Bolo to ich tajomstvo. A keďže nič ľudí nespája tak, ako tajomstvo, tak sa z nich stali priatelia.
Lucy sa potom podarí chytiť vrzgošov, zistí, že im ubližuje svetlo a zmenia sa na prach, ak sa ráno nevrátia do Ulodu. Nakoniec ich pustí a putuje Ulodom hľadať rodičov. Zisťuje, že Ulod je vlastne celý živý organizmus. Lucy objaví rodičov uväznených v zábavnom parku Vrzgoland. Vlastne oni sú tam akoby dobrovoľne, v zvláštnom neprirodzenom opare detskej zábavy a radosti. Lucy si uvedomí, že ich tak mení Ulod, je tam všetko naopak, a tak sa z dospelých stali malé deti. Sú nezbední, beztarostní a špinaví. Dospelí tu úplne zabudli na svoje životy. Zabudli na všetok stres a obavy skutočného sveta a namiesto toho si pamätali, aké to bolo, keď boli deti a iba sa zabávali. Zábavný život bez následkov.
Lucy naopak pocíti aké to je byť dospelým, naraz akoby na jej plecia padne veľká zodpovednosť. Lucy si uvedomí aké je to veľmi náročné. Lucy plače a jej mamu to preberie z „vrzgošských čarov“. Dospelí sa pomaly začali preberať a moc Ulodu slabla. Ale vrzgoši ich objavili a Ulod ich uväznil do svojich koreňov. Čím viac sa Lucy snažila vyslobodiť ich, tým menej to bolo možné. Poprosila televízneho kameramana aby vysielal naživo a deti ich sledovali v televízii v reálnom svete. Dostali od Lucy inštrukciu, aby deti odstránili závesy vo svojich izbách a odtiahli postele. Tam je miesto, kde potrebujú dostať svetlo. Lebo Ulod a Vrzgoši svetlo neznášajú. Tak to je. Deti to pochopili, a tak sa mesto Ulod začalo rozpadať a dospelí a Lucy začali liezť dolu do dier naspäť do Smradingtonu.
Lucy ako poslednú odchádzajúcu stihol za nohu chytiť kráľ všetkých Vrzgošov. Ona v ňom naraz spoznáva svojho otca. Je iný zmenený a zvŕzganý, ale je to on. Lucy vie, že pod všetkou tou hnilosťou je jej otec. Má na sebe svoj kabát z reálneho sveta a v ňom objaví harmoniku. Lucy mu začne na ňu hrať uspávanku, ktorú jej hral každý večer, keď ju ukladal spať. V knihe sa píše: „Hudba je viac ako len zvuk, alebo hluk, viac ako len tóny a melódie. Hudba nás môže preniesť na iné miesta. Zmeniť, čo cítime. Vrátiť ľudí, ktorí už nie sú s nami. Hudbu nemožno vidieť, ani sa jej dotknúť – treba ju precítiť, a keď ju kráľ cítil, hlavu mu naplnili obrazy. Videl, ako sa Lucy smeje, ako sa hrá, usmieva, videl svoju manželku a domov…keď Lucy dohrala, otvorila oči. Poďme domov, Lucypinka, zašepkal jej otec.“ (str. 296)
Čo všetko sme s príbehom s Klárou robili:
V prvom rade ja som toho veľa nerobila, s nápadmi prichádzala Klára. Ja som sa viezla na vlne jej fantázie a silného liečivého potenciálu príbehu samotného. Tak čo všetko Klára vymyslela? Poprvé našla svojho spánkového nepriateľa, ako to sama nazvala. Externalizovala si svoj strach. Stal sa ním Vrzgoš. Jej Vrzgoš sa volal Roháč. Vrzgoš Roháč mal na hlave dva malé a dva veľké rohy. Najradšej mal plechovky od Fanty. Aj zbytky Fanty miloval, ak bola už stará, kyslá a plesnivá. Rohy mal na to, aby na ne napichoval plechovky od Fanty. A čo Roháč neznášal? Čo ho odohnalo, tak ďaleko, že sa Klára nemusela obávať a mohla pokojne zaspať? Ak si večer Klára ľahla do postele, odohnať Roháča jej pomáhal hlavne jej plyšový macko Pu a potom hudba a kamoši. Toto boli veci, ktoré jej pomáhali rýchlejšie zaspať. Potom si Klára nakreslila svojho Vrzgoša. Bol odporný, slizký a mazlavý, tak ako všetci Vrzgoši.
Vymýšľame príbeh Vrzgoša Roháča. Podľa Kláry je to nováčik, ktorý sa má polepšiť. Keď pôjde na prevenciu lekárovi, tak lekára ukecáme, aby mu povedal, že ma cukrovku a už nemôže piť Fantu. Keď nebude piť Fantu a nebude mať cukor, začne sa zmenšovať a strácať silu. Až napokon prestane Kláru otravovať.
Vymýšľame aj iné pasce na vrzgoša, plán ako ho chytiť. Tvoríme mesto Ulod z plastov a starých krabíc. Kreslíme mapu mesta Ulod.
Na jednu hodinu prináša Klára úryvok, ktorý ju veľmi zasiahol. Je to časť, kde sa Lucy skryje do skrine a nájde tam na dverách tabuľku, kde rodičia zaznačovali jej výšku. A zistí, že i rodičia si tam dali čiarky so svojou výškou, v knihe sa píše: „mama – 32 rokov a o kúštik ďalej Ocko – 34 rokov. Lucy zaplavil nečakaný pocit. Cítila sa príjemne a bezpečne, akoby ju niekto objímal. Už len to, že videla slová mama a ocko napísané rukopismi svojich rodičov, jej vrátilo pocit, ktorý vám môže dať iba rodina. Na chvíľu sa cítila útulne. Bola schúlená v skrini, akoby ten svet bez dospelých vonku neexistoval. Akoby rodina znova bola pokope, všetci traja tu v skrini.“ (str. 148) Klára hovorí: „Akoby bolo zasa všetko na poriadku, keď sme všetci večer spolu v jednej posteli, cítim sa vtedy úplne ako Lucy v skrini.“ Prvý raz sama od seba hovorí o tom, ako ju hádky rodičov vždy vystrašili.
Tvoríme spolu ľudské zaklínadlá: sú to zaklínadlá, ktoré odoženú Vrzgošov, Lucy pomohol pomotať Vrzgošov plač a smútok. Kláre pomáha odvaha, tvorivosť a fantázia. Tvoríme vety, ktoré majú zázračný účinok na jej úzkosť – Vrzgoša, napr: „Odlomím rohy Vrzgošovi,“ „postavím sa mu čelom a zasvietim mu baterkou do očí,“ „svetlo ma uchráni,“ „tím vnútorných pomocníkov je vždy pri mne“…
Ako by to bolo, keby som bola na chvíľu dospelá? Ako by sa cítili moji rodičia keby sa stali deťmi, tak ako tomu bolo v Ulode?
Po dočítaní knihy sa Kláry pýtam, čo si myslí, že Lucy nakoniec pomohlo zachrániť rodičov a Klára mi chce prečítať úryvok, kde sa o tom píše: „ Keď chceš v Udone niečo urobiť, musíš to urobiť tak, aby si si bola istá, že to nemôžeš urobiť! A tak to Lucy zobrala z iného konca. Prestala sa snažiť byť hrdinkou, zachrániť všetkých dospelých a dostať ich bezpečne domov k deťom. Zavrela oči a vyprázdnila si myseľ. Predstavila si, že je iba jedenásťročné dievčatko, ktoré netuší, ako sa dostať z tej pasce a ktoré vôbec netrápi, že by malo vymyslieť spôsob, ako zachrániť dospelých na tomto smetisku…“ (str. 251) a vlastne vtedy dostala nápad, ktorí ich všetkých zachránil, pokračuje Klára. Tak asi by som to tak nejak mala začať i ja, konštatuje na záver.
Kartu odporúčaného diela vytvorila:
Mgr. Katarína Šurdová, Pracovisko: súkromná poradenská prax, Bratislava, Dátum poslednej aktualizácie: 29. jún 2023
Neprešlo jazykovou úpravou!
Odporúčaný spôsob citácie :
Šurdová, Katarína. 2023. Odporúčaný postup a kazuistika k literárnemu dielu Vrzgoši. In Kotrbová, K. a kol.: Biblioterapia.sk. Bratislava: PRO SKIZP – Združenie na podporu rozvoja Slovenskej komory iných zdravotníckych pracovníkov, 2023. ISBN 978-80-974667-0-1 Dostupné na: https://www.biblioterapia.sk/publikacia/overeny-postup-s-kazuistikou-k-dielu-vrzgosi/
Príspevok vznikol vďaka podpore z programu Európskej únie Erasmus+, Kľúčová akcia 2 – Spolupráca medzi organizáciami a inštitúciami, KA210 -Malé partnerstvá pre spoluprácu v oblasti vzdelávania a prípravy. Názov projektu „Prototyp on-line učebnej pomôcky pre biblioterapiu”, číslo projektu 2022-1-SK01-KA210-VET-000082483. Reprezentuje názor autora a Európska komisia ani autor nezodpovedá za akékoľvek použitie informácií v ňom obsiahnutých.
